Druhý diel: Ach tí šoféri a organizátori...ale atmosféra super

Prepáčte, že sa hlásim až takto neskoro, ale nedeľa bol mimoriadne nabitý deň.

Vlastne ešte v sobotu v noci sa diali veci. Keďže spíme po 10 na izbe a na každej máme k dispozícií 7 či 8 dvojposchodových postelí, logicky sme rozdelení po piatich hore a dole. Mne prischlo ako mladíkovi miesto hore, lebo starcom sa nechce loziť po rebríku. Od steny sme spali: Peťo Klapita, ja, Laco Gál, Marko Bulko a Peťo Heleš. Pešek (Klapita) zaspal takmer okamžite a Lackovi sme v noci dávali mimoriadne zábavnú lekciu angličtiny. Spal som ako drevo, akurát nad ránom som musel čeliť nevšednému útoku Pešeka, ktorý sa ku mne náhle pritúlil (tvrdil že v spánku a nechtiac), no určite.

Zobudili sme sa do zasneženého rána. Napadlo tak 5 čísel snehu a k tomu poriadne prituhlo. Nám to ale nevadilo, aspoň sme nemuseli absolvovať plánovaný raňajší výbeh. Cesta na halu bola dlhšia ako sme plánovali, v Berne je na každom metri semafor a ako na potvoru sme vychytali vždy červenú. Hala je krásna aj zvonku aj zvnútra. Ale je to bludisko. 10 minút mi trvalo, kým som sa dostal zo šatne na plochu na rozcvičku. Pri nástupe nás privítala vypredaná hala. Nástup, hymny, všetko ako sa patrí. Obecenstvo hnalo svojich vpred, ale hecovalo to aj nás. Bol to krásny a nezabudnuteľný zápas. Výsledok asi všetci poznáte, prehrali sme 4:8, čo je určite na to, že to bol náš prvý zápas na MS a ešte proti tímu ako Švajčiarom veľmi slušné. Musíme však aj ďalej zostať pri zemi. Kľúčový bude utorok a to všetci vieme. Horšie je, že sme asi prišli o Peťa Klapitu, ktorý má bobenko a asi nebude hrať minimálne základnú skupinu.

Po zápase nás čakalo nemilé prekvapenie. Autobusu pred halou nikde. Najprv sme ho 15 minút čakali, potom hľadali po sídlisku. Nakoniec nás čakal asi kilometer od haly, vraj nemal kde parkovať. Šomrajúc a s nevôľou sme absolvovali túto prechádzku, unavení a s výstrojou zo zápasu. Najviac nadával Oggy, náš verný masér, ktorý mal so sebou snáď 300-kilový masérsky stolík a kopu ďalších vecí. Cestou na „hotel“ ešte k tomu zablúdili...no škoda slov.

Rýchly neskorý obed a išli sme sa pozrieť naspäť do haly na zápas Švédsko – Poľsko. Tentokrát sme trafili na prvý pokus. Miesta pre členov tímov sú hneď za bránkou v prvých radách. A keďže sme nechceli byť neustále ostreľovaní švédskymi bombami, našli sme si iné miesta už v poloprázdnej hale (len asi 1800 ľudí). No tí organizátori nás našli (možno kvôli našim výrazným červeným bundám) a síce slušným spôsobom, ale predsa vyhodili naspäť. Tak sme to skúsili znova, ale opäť bez úspechu. A aj na tretí pokus nás vyhodili. Slovenská tvrdohlavosť. Na tretiu tretinu sme to vzdali a prišli naspäť na svoje miesta, kde sme sa modlili, aby Švédi strieľali na bránku. Nanešťastie aj to sú len ľudia. Vever (Maťo Petróci) a Marek Bulko to schytali, našťastie bez následkov.

Večer strašná únava. Večera a spánok. Už sa teším, rozbitý som jak cigánska hračka, ale zajtra mám u Oggyho sľúbenú masáž, tak snáď to bude lepšie. Brú noc a zdravím domov.